Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Svätý Martin z Tours, oroduj za nás!

 

      Obrázok

 

 

 

 

 

 

Obrázok

Patrocínium tohoto svätca sa vyskytovalo a vyskytuje zväčša v hraničných oblastiach (ochrana hraníc, mýto), a v takej bolo a aj je obec Moravské Lieskové ( susedí bezprostredne s Čechami).

Mnoho kostolov a farností je mu zasvätených aj na Slovensku. Najznámejšie sú Dóm sv. Martina v Bratislave (je aj patrónom Bratislavskej diecézy) a Katedrála sv Martina v Spišskej Kapitule.

 

V nasledujúcich životopisoch sa dozvieme, prečo bol taký uctievaný...

 

Biografia č. 1 (preložené  z Catholic encyklopedia)

Narodil sa v roku 315 alebo 316 v Panónií - rímskej provincii , ktorá zahŕňa územie dnešného Maďarska. Marin sa narodil do sveta ktorý sa menil – kresťania už neboli prenasledovaní rímskou vládou, no kresťanstvo stále nebolo všeobecne prijaté. Martinov otec, rímsky dôstojník, ktorý napredoval v povýšeniach, ostal verný pôvodnému náboženstvu a podozrieval túto novú sektu, tak ako jeho manželka. Takže to museli byť Martinovo osobné zanietenie a hlad po viere, ktorý ho primäl k tajnému zaklopaniu na dvere miestnej kresťanskej komunity a žiadať o prípravu na krst. Mal vtedy desať rokov. V kontemplatívnej modlitbe našiel čas byť sám s Bohom, pre ktorého trpel. V diskusii o tajomstvách našiel pravdu, v ktorú bol skladal nádej.

Stále bol nepokrstený, keď ho prinútili vstúpiť do vojska v pätnástich rokoch. Rímska armáda teda zrejme mala zákon, podľa ktorého museli do jej služieb synovia dlhoročných vojakov. Avšak, Martin to zistil už oddelený od svojej túžby stať sa mníchom reťazami, prv než zložil vojenskú prísahu. No akonáhle ju zložil, cítil sa byť ňou viazaný. Bol pridelený k slávnostnej jazdeckej jednotke, ktorá chránila cisára a iba zriedkavo sa postavila na bojisko. Ako jeho otec, tak i on sa stal dôstojníkom a napokon sa dostal až do jednej z posádok v Gálií, v dnešnom Francúzsku. Aj ako sa vojak Martin snažil žiť mníšsky život. Ako dôstojník mal sluhu, s ktorého však presvedčil o výmene úloh, a napríklad čistil sluhove topánky.

Slúžil v posádke v Amiens, kde došlo k tej od vekov zobrazovanej udalosti, v ktorej hral hlavnú úlohu. V jeden chladný zimný deň, mladý vojak Martin na koni vyšiel cez bránu, pravdepodobne oblečený vo výstroji svojej jednotky – lesklý ohybný pancier, vyvýšená helma, a nádherný biely plášť, ktorého horná časť bola obohatená o vlnu. Ako sa blížil k bráne , uvidel žobráka v tak otrhanom odeve, že bol praktický nahý. Musel sa triasť od zimy, ale na počudovanie - nikto mu dosiaľ nepomohol. Martina sa zmocnil súcit, a vzal preto si zložil plášť, rýchlym pohybom meča ho rozťal vo dvoje,  polovicu dal premrznutému chudákovi a pripevnil si zvyšnú časť späť na svoje plecia. Mnohým v dave, čo toto pozorovali, to prišlo také smiešne, že sa na tom pohľade rehotali a robili si posmech, ale niektorí si uvedomili, že práve uvideli kresťanské dobro. V tú noc sa Martinovi prisnil Ježiš, ktorý mal oblečenú práve tú žobrákovu polovicu jeho plášťa. A Ježiš povedal anjelom a svätým, ktorí boli okolo neho: „ Pozrite! Toto je plášť, ktorý mi dal Martin, ešte len katechumen.“ Keď sa prebudil, boli to slová  „ešte iba katechumen“, ktoré ho povzbudili a Martin okamžite sa dal pokrstiť. Mal vtedy 18 rokov.

Nevieme veľa o jeho nasledujúcich dvoch rokoch po krste, ale vstup do Cirkvi zrejme nasýtil jeho rastúcu túžbu o úplné oddanie sa Kristovi, oddanosť, ktorá bola v rozpore s jeho vojenskými záväzkami. Tento konflikt začal narastať keď kočovní Frankovia a Alamani vpadli cez severné hranice Rímskej ríše.

Praxou tej doby bolo, že pred bitkou sa vojakom dávali peniaze, za účelom akéhosi  materialistického vnútorného naplnenia vojakov smerom k väčšej láske k vlasti a túžbe bojovať za ňu. Keď si Julián zoradil vojakov v Galii aby im dal ich prémie, Marin odmietol ju prijať odmietol , rovnako ako bojovať, a povedal: „Postavte ma hoci pred armádu bez zbraní a brnenia, ale ja už znova nevytiahnem meč. Ja som sa stal vojakom Kristovým.“ Nie sú dôkazy, že Marin bol predtým už bojoval, takže možno nikdy nemusel nasilu zmieriť vojenskú krutosť  s kresťanským presvedčením. V každom prípade, nevyzerá to tak, že by Martin bol zvolil správne načasovanie na svoje vyhlásenie. Julián, rozzúrený z toľkej zbabelosti, povedal Martinovi, že mu splní jeho špeciálne želanie na druhý deň v bitke. Zvyšný čas strávil Martin vo väzení. Avšak, napriek všetkým predpokladom a očakávaniam, nepriatelia Rimanov poslali správu, že chcú rokovať o mieri a tým pádom sa bitka odložila. Martin bol prepustený ako z väzenia, tak z armády.

V hľadaní ďalšieho smerovania svojho nového života, sa Martin zranil v Poitiers, pátrajúc po duchovnej rade a príklade od svätého Hilára. Hilár si želal, aby sa nádejný mladík Martin stal kňazom, no on neskromne odmietol čo i len stať sa diakonom. Napokon súhlasil s tým, že sa stane exorcistom (vyháňačom démonov z posadnutých), no Hilár nakoniec mu riekol, že odmieta jeho rozhodnutie, pretože si myslí že je to preňho príliš slabá úloha.

Na výlete do Álp - navštíviť svojich rodičov, ho napadli lupiči, ktorí ho nielenže chceli okradnúť, no hrozili mu aj stratou života. Chladný a vyrovnaný Martin povedal o Bohu. Jeden z nich bol taký fascinovaný, že konvertoval na kresťanstvo a stal sa poslušným občanom, ktorý neskôr rozpovedal svoj príbeh Sulpiciovi.

Ale nič netušiaci Martin mal ešte zažiť väčšie problémy v jeho domovskom meste. Hoci jeho matka prestúpila na kresťanstvo, jeho otec tvrdošijne odporoval tej myšlienke. Akonáhle  Martin začal verejne odsudzovať heretických ariánov, ktorí mali vtedy pomerne veľkú moc nielen v ríši ale i v Cirkvi, bol zauškovaný a vyhnaný z mesta !

Ale útekom sa problémov nezbavil, pretože Hilár bol takisto vyhnány z mesta, z Poitiers, za rovnaký prečin. Tak sa Martin odobral na ostrov neďaleko Milána žiť ako pustovník. Ariáni sa čoskoro dozvedeli, že Hilár je pre nich ešte nebezpečnejší, pretože píše o ich bludoch verejnosti, a tak ho pozvali naspať. V Poitiers sa teda Martin znova stretol s Hilárom, aby obnovil ich staré priateľstvo. Aby naplnil Martinovo volanie po samote, Hilár mu dal útočisko na pustatine a ako za ním chodili jeho stúpenci pre formáciu, našiel pre nich kláštor  menom Ligug. Tam sa stal prvý z jeho zázrakov. Keď katechumen zomrel pred krstom, Martin si ľahol na jeho telo a po niekoľkých hodinách muž ožil. Sulpicius hovoril si týmto oživeným mužom, ktorý bol síce okamžite pokrstený, no žil ešte mnoho rokov potom. Martin ostal v kláštore po boku Hilára , svojho učiteľa a kamaráta, dokým ten nezomrel.

Bola to doba, keď si biskupov ešte vyberali ľudia, a keď biskup sídliaci v Tours zomrel, ľudia sa rozhodli, že chcú ukážku svätosti od svojho búdúceho biskupa. Po Martinovom zázraku teda padla voľba naňho. Ale tak ako vedeli o jeho svätosti, tiež vedeli, že nebude chcieť stať sa biskupom. Zosnovali naňho teda dobromyseľnú pascu. Jeden obyvateľ Tours prišiel za Martinom a prosil ho aby navštívil jeho chorú manželku. Keď sa dobrosrdečný Martin dostal do Tours, dav ľudu vyšiel spoza budov ho obkolesil a z mesta už ujsť nemohol, bol tam teda silou ľudu udržaný.  Ľudia boli nadšení zo svojho výber, ale biskupi prichodivší vysvätiť nového biskupa vyhlásili, že ich akt vysvätenia takéhoto špinavého, otrhaného, strapatého biskupa. Ľudia odpovedali, že si nevybrali Martina pre jeho  výzor a vlasy, lebo tie dokáže ostrihať každý holič, ale pre jeho svätosť a chudobu, pretože tie dokážu priniesť len lásku a milosť.

Namiesto bydliska v paláci, sa biskup Martin ubytoval inde – v komôrke pristavanej ku kostolu, v nádeji že naďalej môže žiť aspoň trochu ako mních. Ale v tých časoch boli biskupi viac než len duchovní pastieri. Ako sa správa riše rozpadávala pod tlakom invázie a vnútorných konfliktov, často bol v meste ako bolo aj Tours jedinou autoritou biskup. Ľudia prichádzali za Martinom neustále s otázkami a záležitosťami týkajúcimi sa oblastných vecí.

Aby nadobudol znova akú-takú samotu, Martin ušiel z mesta aby žil v chatke urobenej iba z vetiev. Tam prišlo za ním dovedna až 80 stúpencov, ktorí ho chceli nasledovať a preto založil kláštor Marmoutiers. Ostal v styku aj s Tourčanmi skrze vyslaných kňazov, ktorí  mu nosili spráavy a odchádzali od neho s inštrukciami pre ľudí.

Mohlo by sa zdať, že Martin sa nenechal vtiahnuť tým čo sa dialo okolo neho, ale on bol hlboko pohrúžený do svojej zodpovednosti.

Za Jedno zo svojich zodpovedností si on pokladal konvertovanie tých, ktorí si stále držali rozličných pohanských vier.  V časoch raného kresťanstva bolo priaznivcov nekresťanských presvedčení stále veľmi veľa. Nepokúšal sa však inšpirovať pohanov na konverziu len z kázaním z vyvýšeného miesta. Išiel medzi ľudí: jeho metóda spočívala v navštevovaní domu za domom a v zaujímavom rozprávaní o Bohu. Potom organizoval tých, ktorí prešli ku kresťanom do spoločenstva pod vedením kňaza alebo mnícha. Aby vedeli, že je stále s nimi, že sú stále v jeho priazni a zároveň aby ich povzbudil vo viere, navštevoval pravidelne tieto spoločenstvá.

Samozrejme, takouto aktivitou si narobil aj odporcov v radoch pohanov. V jednej, skoro komickej scéne  sa miestni rozhodli, že mu to odplatia – v prestrojení za bohov. Tak jednej noci navštívili Martina: figliarsky hovoriaci Merkúr, hlúpy Jupiter, nadšená nahá Venuša, rovnako ako rôzni „duchovia lesa“. Vôbec ho nenadchli, ale nepotreboval im to hovoriť

V inom meste, keď sa snažil presvedčiť miestnych aby spílili borovicu, ktorú uctievali. Oni súhlasili pod jednou podmienkou – iba keď si Martin sadne tam, kde bude padať strom. Martin sa teda posadil priamo do predpokladanej cesty padajúceho stromu, a ľudia z mesta začali sekať. Avšak, akonáhle sa mal strom začať hýbať, Martin urobil znamenie kríža, a borovica začala padať na opačnú stranu, no pritom nezranil ani v tých miestach stojacich obyvateľov. Martin vtedy získal mnoho obrátencov.

Martin strhol množstvo pohanských chrámov a vždy dal postaviť nový kresťanský kostol na  ich mieste, aby dal ľudom bod pravého uctievania namiesto, náhradu dokonalejšiu než ich falošné zbožštené  idoly. V jednom prípade, keď obrovská veža nebola strhnutá podľa Martinových rozkazov, následkom modlitieb ju blesk z neba údajne zničil.

Martin bol taktiež predurčený na oslobodzovanie väzňov, do tej miery, že keď autority – aj cisári, počuli že prichádza, často odmietli sa s ním stretnúť, lebo vedeli, že bude žiadať o milosť pre niekoho a oni by nedokázali odmietnuť jeho osobnú žiadosť. Martin bol tak odhodlaný, že niektorí ušli pre jeho prosbami. Jeden, ktorý neušiel, bol generál Avitianus, čo prišiel do Tours s mužstvom a väzňami, ktorých chcel mučiť a na druhý deň popraviť. Len čo sa Martin dopočul o jeho krutom pláne, ponáhľal sa z kláštora do mesta. Hoci prišiel až po polnoci, išiel ihneď do domu generála a hodil sa na podlahu v zúfalom plači a kriku. Sulpicius o tom hovorí, že to bol anjel, ktorý zobudil Avitiana aby si všimol že Martin vonku plače. Sluhovia, v ilúzií uisťujúci Avitiana, že pred dverami nikto nie je. No keď ho anjel prebudil po druhý kráť, Avitianus vyšiel von sám a povedal Martinovi: „Nemusíš nič hovoriť. Viem, čo žiadaš. Všetci zajatci budú ušetrení.“ Pozoruhodné na tom je to, že Sulpicius mal tento príbeh priamo od Avitiana, ktorý sa ním rád chválil.

Martin bol však len človek a ako taký mal aj svoje nedostatky.  Napriek tomu čo všetko si môžeme myslieť o duchovnosti ľudí vtedajších čias, mnohí boli skeptickí, nedôverčiví voči jeho videniam démonov, lebo verili že sa mu to zdá z jeho postenia sa. Taktiež ohlásil osem rokov pred smrťou, že Antikrist sa už narodil. Ale jeho vízie , nech sú z akéhokoľvek zdroja, sú stále poučné.

Raz sa mu diabol zjavil v skvostných šatách, pokrytý zlatom a drahokamami, a oznámil, že je Ježiš a že Martin ho má uctievať. Martin okamžite uvidel chybu, ktorú diabol urobil a spýtal sa ho: „A kde máš teda stopy po klincoch? Kde máš ranu po kopiji? Kde si mak tŕňovú korunu? Keď uvidím známky Tvojho utrpenia, potom sa Ti budem klaňať , môj Pane.“ Ježiš by k nemu neprišiel bohatý, ale so znameniami utrpenia a chudoby.

Martinova ľútosť ho preslávila rovnako ako jeho zázraky. V jednom prípade z mnohých prišiel za ním skľúčený otec jednej dcéry, ktorá nikdy nehovorila. Martin ju vyliečil tak, že sa jej spýtal na meno jej otca a povedala ho.

Ale, boli to práve jeho súcit a zľutovanie sa, ktoré ho viedli k najväčšej chybe jeho života (v jeho vnímaní). Biskupi zo Španielska vrátane biskupa menom Ithacius odišli za cisárom v prosbe o pomoc pri likvidovaní novej herézy učenej istým Priscilianom. Martin plne súhlasil s tým, že Priscilian učí bludy (okrem iného Priscilian totiž odmietal manželský stav, a vyhlasoval, že svet stvoril diabol) a že má byť exkomunikovaný. Ale Martin bol zhrozený tým, že Ithacius žiadal o pomoc svetskú autoritu a bol ešte viac pobúrený skutočnosťou, že Ithacius žiadal popravu Prisciliana a jeho nasledovníkov. Martin sa ponáhľal zasiahnuť do záležitostí pred cisárom Maximom, rovnako ako to urobil Ambróz Milánsky. Martin začal obhajovať tým, že toto je záležitosť cirkvi a svetská moc nemá žiadne právo zasahovať a že exkomunikácia je už dostatočným trestom pre heretikov. Odišiel s nádejou, že zanechal dostatočné argumenty aby heretikov zachránil od smrti, no keď odišiel, Ithacius znova začal so svojou manipuláciou a Priscillian a jeho spoluväzni boli mučení a popravení. Toto bolo po prvý krát, čo sa bludy potrestali trestom smrti – hrozivý precedens.

Martinova veľká chyba mala ešte len prísť. Ponáhľal sa naspäť aby odvrátil masaker na Priscilianistoch. Keď sa to stalo, absolútne odmietol spoločenstvo biskupov, ktorí zavraždili tých ľudí. Toto bolo silné vyhlásenie, že odmietol týchto prenasledujúcich biskupov ako súčasť Cirkvi.

Naneštastie, cisár Maximus poznal kľúč k Martinovmu srdcu. Väznil prívržencov predchádzajúceho vládcu ríše Gratiána a vedel že Martin chcel pre nich slobodu. Maximu teda ľstivo povedal, že pustí na slobodu týchto Gratiánistov, keď Martin verejne stiahne späť svoje výhrady voči Ithaciovi. Martin súhlasil, no neskôr prepadol takej hanbe a pocitu viny voči sebe, že sa zaplietol do takého zla, že sa už nikdy nezúčastnil žiadneho zhromaždenia biskupov, synody.

Na ceste domov, stále s ťaživým pocitom viny,  že zhrešil porozumením s Ithaciom, mal víziu anjela, ktorý mu povedal, že i keď správne odmietol čo odmietol, zbytočne sa trápi nad  tými svojimi vinami.  „Nevidel si iné východisko“ povedal mu anjel „naber znova odvahu: obnov svoju prirodzenú odhodlanosť; inak budeš ohrozovať nielen svoju slávu, ale aj svoju spásu.“ Túto radu by sme mali všetci mať na pamäti, keď sa príliš trápime - a mysľou zotrvávame - na svojich predošlých chybách.

Martin zomrel viac než osemdesiat ročný, ôsmeho novembra. Historici sa nezhodujú na roku a mieste, kde sa to stalo, a kladú to do rokov  395 – 402 po Kristovi. Jeho sviatok je 11. novembra – v deň jeho pochovania na jeho žiadosť na cintoríne pre chudobu.

 

Životopis č. 2. (referáty.sk)

http://referaty.atlas.sk/vseobecne-humanitne/nabozenstvo/22906/svaty-martin-z-tours

Svätý Martin Tourský bol synom vyššieho rímskeho dôstojníka a narodil sa roku 316 alebo 317 v rímskom posádkovom meste Sabaria v Panónii (dnešné Szombathely v Maďarsku). Kým bol ešte dieťaťom, jeho otca preložili do Pávie v severnej Itálii. Tam Martin získal dobré základné vzdelanie. Na vyššie štúdia sa nedostal, lebo ho otec už v pätnástich rokoch prinútil, aby sa stal vojakom. V Pávii sa Martin zoznámil z kresťanstvom a dal sa zapísať medzi katechumenov. Jeho rodičia boli pohania, najmä otec sa pridŕžal kultu cisára.

Ako mladého vojaka Martina preložili do Amiens. Tam sa mu stala známa príhoda, ktorá je pre tohto svätca charakteristická: Raz v zimnej noci Martin prechádzal mestom. Mal kontrolovať vojenské hliadky. V tom zazrel na ulici polonahého žobráka, ktorý pýtal almužnu. Martin nemal pri sebe peniaze ale chcel ho uchrániť aspoň pred zimou. Mečom rozrezal svoj vojenský plášť a polovicu dal žobrákovi. Nasledujúcej noci sa mu vo sne zjavil Kristus prikrytý polovicou jeho plášťa. V tom čase bol ešte katechumenom. Krst prijal na Veľkú noc roku 339, keď mal 22 alebo 23 rokov.Po krste sa chcel Martin zasvätiť Božej službe. Ale ako člen cisárskej gardy nemohol len tak ľahko opustiť vojsko. Preto ostal v armáde ešte asi 15 rokov a dosiahol dôstojnícku hodnosť.

V marci 354 sa Martin zúčastnil na vojenskej výprave proti germánskym Alemanom. Pred začatím bojov dostávali vojaci osobitné peniaze (donativum). Martin neprijal túto prémiu a oznámil svojmu veliteľovi, že chce odísť z vojska. Veliteľ ho obvinil zo zbabelosti. Martin ale, aby dokázal, že ho nevedie pri rozhodovaní zbabelosť, sa ponúkol, že pôjde oproti nepriateľovi pred ostatným vojskom, ozbrojený iba krížom. Tak sa aj stalo. K boju potom vôbec nedošlo; objavilo sa germánske posolstvo, ktoré žiadalo mier. Kresťania v tom videli zázrak a Martina už bez ťažkostí prepustili z vojska.Potom sa Martin vybral do Poitiers v západnej Galii. Tam bol biskupom svätý Hilár. Horlivý biskup Martina prijal veľmi priateľsky a chcel ho vysvätiť za diakona. Ten však odmietol a tak ho Hilár ustanovil za exorcistu, čo bol nižší stupeň duchovnej služby. Pritom ho mohol hlbšie zasväcovať do cirkevnej vedy.

Jednej noci mal Martin zvláštny sen, v ktorom videl Boží pokyn, aby získal pre kresťanstvo svojich rodičov, ktorí žili v Panónii. Odobral sa od biskupa s prísľubom, že sa vráti. Našiel svojich rodičov, ale podarilo sa mu získať pre Krista iba matku. Ostal istý čas v Panónii a potom odišiel do Milána, kde sa dozvedel, že biskup Hilár je vo vyhnanstve vo Frýgii. Ostal v Miláne, kde žil na okraji mesta ako pustovník. Po tom, ako ho vyhnal ariánsky biskup Auxentius, sa utiahol do Ligúrie na ostrov Gallinaria. Na začiatku roku 360 sa Martin dozvedel, že sa biskup Hilár vracia z vyhnanstva. Prišiel do Poitiers a biskup ho privítal s veľkou radosťou. Vysvätil ho za diakona a neskôr za kňaza. Martin neostal v meste, ale žil mimo neho ako pustovník a zároveň ohlasoval evanjelium vidiečanom. Čoskoro sa k nemu pripojili ďalší spoločníci. Tak vznikol kláštor Ligugé, najstarší známy kláštor v západnej Európe.Martinovo účinkovanie začali sprevádzať zázraky a jeho povesť sa rýchlo šírila. Keď v roku 371 zomrel biskup Libor v Tours, miestni duchovní a veriaci chceli mať za biskupa Martina. Predpokladali, že sa bude brániť, a tak ho pozvali pod zámienkou, aby prišiel k istej ťažko chorej žene. A keď sa Martin spolu s manželom údajne chorej ženy blížili k mestu Tours, tam ich už čakali tourský veriaci, chytili Martina a víťazoslávne ho priviedli do mesta. Tam ho manifestačne zvolili za biskupa. Martin sa podrobil ich vôli a pravdepodobne 4. júla 371 bol vysvätený za biskupa. Okrem vykonávania pastierskych povinností v miestnej cirkvi misionárčil na vidieku v širokom okolí. Poznal neutešenú situáciu vidiečanov a preto sa im snažil pomôcť. V Marmoutier utvoril stredisko na výchovu duchovenstva, kde sa klerici pripravovali okrem iného aj na pôsobenie medzi vidiečanmi. Marmoutier sa stalo školou askézy ale súčasne aj semeniskom mníchov a biskupov.

Z Tours a prostredníctvom Marmoutieru Martin vyvíjal apoštolskú činnosť zasahujúcu veľkú časť Galie. Pritom zavádzal novoty, ktoré mali veľký význam pre rozvoj Cirkvi a pre pastoráciu. Jednou z nich bolo zakladanie vidieckých farností. S ňou súvisela pastoračná vizitácia diecézy. Martin navštívil každý rok všetky farnosti biskupstva. Biskup Martin z Tours sa dožil vyše 80 rokov. Zomrel 8. novembra 397 pri pastoračnej návšteve vo vidieckej farnosti Candes. Jeho telo previezli do Tours, kde ho 11. novembra za účasti veľkého množstva ľudí pochovali na predmestskom cintoríne v jednoduchom hrobe medzi veriacimi, ako si to sám želal. Čoskoro vznikla nad jeho hrobom jemu zasvätená bazilika.Sv. Martin Tourský patrí medzi prvých vyznavačov, ktorým Cirkev priznala titul svätosti a liturgickú úctu, ktorá sa veľmi rozšírila. Vo Francúzsku vzniklo vyše 3600 kostolov a kláštorov zasvätených sv. Martinovi. Veľkú úctu tomuto svätcovi preukazovali aj v Taliansku, Nemecku a Rakúsku.

 

Obrázok

- snímok sochy nášho patróna priamo z kostola ( poznámka: má na sebe pálium, čo je výsadou arcibiskupa, nie biskupa, ktorým Martin v skutočnosti bol)

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.